Najprv som si myslel ako v pohode pobudnem a pojdem až po kolená ale hovno :D po členky vo vode a nevydržal som ani minútu a lámalo ma z tej zimy. Dnes keď som sa dajako dotrepal k jazeru cez tie kaluže (čo sa nezmenšili ani o cm od včera) som pocítil iný pocit. Ovládol ma pokoj toho miesta. Žiadny ľudia a hladina veľmi kľudná. No proste dokonalosť, tak som si len tak sadol a chvíľu som si užíval - tú chvíľu. Po asi 5minútach keď už som začal pociťovať mierny vánok ako ma pomaly zmrazuje, samozrejme z mojej viny lebo nemám rozhýbanú krv - som sa pohol.
Nezabudnite si povšimnúť ten kľud ^
Ako aj včera tak aj dnes som sa najprv zvítal s prírodou okolo a chytil som sa vody rukami, plesol si párkrát na tvár a uvolnil sa(toto som zabudol napísať predtým hmm). Dnes som mal nejako viac času, už som sa tak neobával, že čo to akože je, ako to dopadne - lebo som to už robil fčera. Kačičky plávali, ticho hralo a ja som sa vyzul... :D vyhrnul som si tepláky a štucne pod nimi(to čierne) a išiel som na to. Dnes som si povedal, že si umyjem fejs ako budem stáť vo vode a snáď nebudem myslieť na to čo sa deje od členkov dole.
Vstúpim do vody, zaleje ma pocit že som možno pokročil a už som si trochu zvykol. To sa ale nedeje lebo to boli tie prvé sekundy, kým ešte odovzdávate telo len z kože. potom sa to začne ryť do kosti a to je ten pocit pre ktorý som tam išiel a samozrejme aj ten istý pocit pre ktorý som hneď zase aj z tej vody vyšiel. :D No tak som si teda dal zase pár kolečok ale dnes dlhších. Po tom som sa chcel zase utreť ale šmykol som sa trochu a zboril som kus tej štrkovej steny a napomohol som teda erózií :D neudržal som balans.
Tieto dva dni alebo skôr tieto dve prechádzky mi pripomenuli čo to je pre mňa skutočné šťastie. Jedno šťastie je keď vyhrá niekto v lotérií - vtedy "má šťastie" (alebo skôr smolu lebo štatisticky to ľudí skôr zničilo ako im to pomohlo :D). (teraz má hrať tá hudba) Druhé šťastie je byť šťastný - čo si prekladám ako byť spokojný a teda mať to po čom vnútorne túžime. Nie tie veci čo si myslíme že potrebujeme vďaka reklame alebo lebo si myslíme že ich potrebujeme lebo všetci ich akože potrebujú. Zistíme to jednoducho a to tak že si predstavíme že sme to dosiahli a potom že ako by sme sa cítili kebyže to stratíme. Podľa hĺbky pocitov pri týchto myšlienkach vieme zistiť či to ide z vnútra a či zvonka.
Verím, že neštastný sú ľudia čo nejdú za tým po čom túžia. Pre každého to je niečo iné a aj to je problém prečo sa tomu niektorí vyhýbajú. Robiť prácu čo je považovaná za podradnú alebo je menej platená môže byť dôvod prečo si zvoliť nesprávnu cestu. Ani vyššia výplata nenahradí ten vnútorný pocit. Som presvedčený tiež, že každý tajne tuší čo v skutočnosti od života chce. Alebo aj nie, sú momenty kedy sa v živote hľadáme - sú to také etapy. Nakoniec predsalen niečo nájdeme lebo nám to nedá a aj zlá voľba nás posunie vpred.
Moje šťastie je pokoj na hlbšej úrovni - nestačí mi len byť sám v izbe ale potrebujem otvorené "prázdne" priestranstvo. Výhľad na skalách, pri jazere, môžu tam byť aj ľudia a môže to byť aj v meste ale ten pravý pocit fakt dosiahne človek len sám - je to vtedy keď nemyslíme na nič, sme len tu a teraz. Taký som ja. Toto je to ako sa u mňa dokáže ten pocit dostaviť, nestane sa to pri pečení ani pri futbale a ani pri sexe (:D).
Nedá sa byť celý život sám, aj keď ten pocit ma k tomu láka. Na šťastie už viem že ako by povedal forrest gump tak ze zivot je jak bomboniera no tak a v mojej bomboniere sú aj bombóny samoty - ale aj spolocnosti. Len to treba percentuálne nejako zladit podla potreby. Každý si snáď vie odhadnúť ten balans.
Bonus. Po ceste domov ma upútalo fakt veľa vrabcov - tak jeden a pol kŕdľa. Boli na kríkoch a ja že čaute darí sa, môžem prejsť okolo? Lebo som šiel na bajku po zablatenej ceste a oni boli na kríkoch pri ceste. Samozrejme som zastavil a čakal na odpoveď pričom vačsina uletela ale jeden taky fajný tučný na mňa pozrel a mne napadlo že by som si mohol trochu ochutiť dnešok.
Dal som si tak 30-40, ani neviem. Vtáčiky šťebotali, čvirikali, vlaky brázdili koľajnice a ja som sa napchával šípkovým lekvárom. Pripomenulo mi to detstvo ako som chodil s rodičmi a jedli sme to, boli po tom končeky palcov a ukazovákov také špecificky špinavé ale voňavé. No kto by si nedal hmm (rečnícka otázka bez otázniku)
Škoda že cestou nazad fúkalo do fejsu tak mi bola trochu zima. Kúpil som dajaké pečivo, vianočku a kyslú kapustu - otec spravil kapustnicu. Takú fajnú, že sa k nej hodí tá vianočka miesto chleba a boli v nej aj slivky, no mňamka. Som zasýtený zase raz na nejaký čas bombónmi samoty a môžem ísť zase rád medzi ľudí. Kto by sa teda pridal na šípky a otužovanie? Kto nepôjde neuvidí ako pri tom vzdycháaam aaaah. :D alebo ako motivovať a navnadiť ľudí aby so mnou šli robiť takéto blbosti. Niet divu že potom píšem blog ako som bol niekde zase sám :D ale ako vravím, je to dokonca aj lepšie lebo spoločnosť mám aj na internete aj v práci takže.... do vtedy ....
L
(tento článok bol sponzorovaný nadáciou za chodenie von do prírody ktorú som si práve vymyslel)
