Dovolil som si napísať menšiu príhodu so super komentármi. Príbeh
je pozliepaný z viacerých dní aby mal šťavu tak si prosím nemyslite že
takto úžasne sa mám vždy, to by bolo priveľmi epické. Tak snáď oceníte moje
úsilie, možno aj nejakým komentárom? :) ako bonus sú aj obrázky
Vyjdem von a čo vidím? 50-tnik so psom na ktorého kričí
ZEMPOĎ v intervaloch jednej sekundy tak 10 krát po sebe, baba čo píše na
svojom aj-fóne asi priateľovi a pes ju ťahá a ona nešťastne ide za ním(chudinka
vypýtala si psa a musí ho venčiť to je ale otrava), teta s kočíkom
ktorá pozerá do blba akoby ju práve vysali mimozemšťania(ta asi moc spánku
nemala), naša suseda ktorej sa bojím nepozdraviť, malé deti čo sa hrajú na
ihrisku(chudáci, rodia sa do takej ťažkej doby a čím mladšie, tým
zadĺženejšie), väčšie deti čo pobehujú s telefónmi a púšťajú si
najnovšie teplošské vypalovačky,...
Idem ďalej: mesto si fičí vo veľkom - na námestí je pýcha Senca
a to naši známi bezdomovci aj s najlacnejším čúčom, ďalší sú dajaký ľudia
čo idú okolo a ich výrazy sa ešte dajú ale to neplatí o tých ktorých vidíte
v aute keď idú a myslia si, že ich nikto nevidí :/(pozdravujem tetu čo
sa na námestí v aute špárala v nose a ďakujem že ma pustila na
prechode), uz idem okolo tych kvetinarstiev a lekární ktorych je v Senci
prebytok – v nich sedia unudení ľudia ktorých nechápem odkiaľ majú peniaze na prežitie
:O, ďalej tu mame ľudí cestujúcich autobusmi – tí sú všakovaký ale zároveň v
pohode kým na mňa nezazerajú, vodiči autobusu – o nich platí to iste :D, pokračujeme.
Cesta autobusom bola priíemná lebo sa nesťažujem, veď ide to rovno, pomerne rýchlo,
docela často a vždy keď treba a ani ceny nie sú zle.
Vlastne je celá cesta príjemná, stačí si len odmyslieť páchnucich
ľudí, čo nastupujú na zlatých pieskoch a cesta do školy je vlastne super! Popritom
sa dá spať čo je ako bonus a keď zaspite aspoň nemusíte vstať keď na
trnavskom mýte nastúpi „plna električka“, resp. nie úplné plna ale vystúpi úplne
veľa ľudí a ešte viac ich nastúpi. Pokračujeme do mesta a atmosféra by
sa dala krájať – doslova lebo ľudia sú všade(pokiaľ idete špičkou). Električky
okupujú rôzne typy, medzi nimi školáci, pracujúci ale aj zablúdení ktorí sa tu
objavili z ničoho nič ale tiež zapĺňajú priestor. No toto sa skončí keď sa
prederieme cez kamenné námestie kde sa električka ohýba ako brušná tanečnica. A hneď
na to zahlási: *blik* “Jesenského“ a po brušnom tanci to vypľuje posledné
zbytky „atmosféry“ číže sa už nedá krájať :D.
Pokračujeme okolo mohutnej rieky Dunaj a mostu SNP. Túto
pasáž mám najradšej, je to také pekné miestečko kde trávim najlepšie chvíle v Bratislave
lebo práve tu čakávam na linku 50 alebo 70 a taktiež je smerom na karlovku
pekná cesta. Rovno za mostom je totiž pasáž kde sa električka vlní fakt surovo
akoby bola celá od mravcov a snažila sa ich zhodiť. Taktiež je tam tunel
pod hrad a tie luxusné budovy ktoré sú fakt luxusné. Ale fakt luxusné.
*Ľuboš schvaľuje lebo zarábajú kesh*... Teraz je v električke iba veľmi
málo ľudí, športovci sa odkatapultujú na Lafranconim. Iní tam pobehujú a zosilňujú
svoje zosilnené svaly. Rozospatý si hovorím: hmm nechcel by som. Ale potom to
príde: Nasleduje zastávka: Botanická Záhrada – to je impulz ktorí hovorí HIJÉ! A ja
som už tam kam som mieril, pri dobrých podmienkach je to 55 minút ale to sa
stáva málokedy väčšinou je to tých 70minút.
Evakuujem sa z električky lebo sa už teším na to čo
dneska zažijem v mojej obľúbenej budove v Bratislave. Idem najprv po schodoch ktoré vedú na prvý
pohľad akoby do neznáma lebo zdola vidno len schody a oblohu. Taktiež sa
to tam hemží rôznymi študujúco vyzerajúcimi ľuďmi. Študenti všade a ja zahajujem
výstup na vrchol mlynskej doliny. Ok nie, to preháňam. Idem len na najnižšie
stanovište ktoré je hneď za rohom. Hneď pociťujem vôňu labáku čo prináša rôzne
spomienky no tie rýchlo opäť zmiznú. Na kopci a vlastne v celom areáli
panuje atmosféra pozerania sa druhým do fejsov. Tejto atmosféry sa asi hora vysokoškoláckeho
osudu nikdy nezbaví. Je to jednoduché, myslíte si že niekoho spoznáte aj keď je
malá šanca ale itak. No a ostatní vám tiež pozerajú do očí čiže sa oči
pocestných stretávajú neustále. Nepríjemné ale dá sa zvyknúť.
(najnovšie foto našej školy :D X.9.2013)
Vstupujem do polorozpadnuto
vyzerajúcej budovy, dvere sú dvoje a dvoje teda 4 a vždy fungujú iba dvoje
čiže si musíte dať pozor aby ste nečakali že sa otvoria zbytočne inak vás
vysmejú ľudia čo fajčia poblíž. Som dnu, v minulosti bludisko dneska môj
druhý domov. Pochoduje tu príliš veľa rozličných ľudí na to aby som ich
charakterizoval po jednom. Nedá sa to. Presne ako sa hovorí o matfyzákoch tak
isto to platí u nás ale v menšej forme. Jedna moja super kamoška to
volá obludárium kvôli fakt zaujímavým obyvateľom tejto budovy. Je to akoby ste
z rôznych kútov Slovenska aj zahraničia pozbierali z každého jedno
stlačili to do jedného miesta a urobili si „herbár“. Sú tu biológovia, enviromentalisti,
chemici, geológovia a samozrejme aj ja a iní geografi. Spolunažívame vďaka
„láske“ k prírode alebo aspoň vďaka záujmu o ňu.
Chodím sem rád a vážim si že mám túto možnosť, dalo mi
to nespočetne veľa všetkého a taktiež ma to oddeľuje od zbytku spoločnosti. Nič
proti nim veď každý sme iný no toto mi dáva tú istotu že mám na viac a hlavne
že dokážem využiť svoj potenciál a záujem. Stačil mi polrok na to aby som
pochopil veľa vecí no po roku som ešte múdrejší. Treba si vážiť to čo máme a teda
aj túto super školičku. Verím že aj vy do vášho druhého domova chodíte tak radi
ako aj ja.
L.
